Električky typu PCC sa v Československu vyrábali medzi rokmi 1951 a 1989, v súvislosti s rozšírením konceptu PCC v Európe po druhej svetovej vojne.
Vývoj[]
Zástupcovia električkou tejto kategórie sa stali električky označované všeobecne ako električky typu T (článkové vozne ako typ K), vyrábané iba závodom Tatra Smíchov (od roku 1963 súčasť odborového podniku ČKD Praha). Elektrické výzbroje dodával závod ČKD Stalingrad (po reorganizácii ČKD Trakcia). O výrobe týchto električiek sa rozhodlo ešte pred Februárom 1948; výroba mala prebiehať v spolupráci s Američanmi. Licenčná zmluva o spolupráci síce uzavretá bola, a to v máji 1948, ale komunistické vedenie továreň znárodnilo, a od spolupráce odstupilo.
Napriek tomu sa vo vývoji električkou tejto koncepcie pokračovalo, takže typ Tatra T1 svetlo sveta uzrel už v novembri 1951. Vyrobená bola teda jedna overovacia séria električiek T1 v počte 25 kusov, ktorá bola testovaná v Prahe. Vzhľadom na nedostatok skúseností s ich výrobou sa ale objavilo v prevádzke mnoho problémov. Typ T1 (vtedy označovaný ako TI) išiel nakoniec do sériovej výroby v roku 1954. Jeho nástupcom sa stal T2 (TII), ktorý sa vyvážal aj do ZSSR. Sériovo sa vyrábal až od roku 1957. Oproti predchádzajúcemu bol širší, ale tiež aj ťažšie, čo spôsobilo na mnohých miestach problémy. Veľký úspech prišiel potom s typom T3 (pôvodne TIII), v ktorom bolo veľa vecí oproti predchádzajúcemu zjednodušené a hlavne pripravené už na sériovú výrobu. Vďaka tomu bolo možné vyrábať takýchto električiek viac, a to súbežne ako pre ČSSR, tak aj pre ZSSR. Kĺbovou variantom tejto električky sa stali automobily Tatra K1, K2 a K5, ako vlečné vozne sa vyrábali B3 a B4. Dizajnérom vozov T2 a T3 (a odvodených typov z T3) bol František Kardaus, ktorý už dlhší čas pracoval ako propagačný grafik a kresliar; navrhol napríklad trolejbus Tatra T 400.
V Sovietskom zväze na základe tejto električky vyrobili vlastné PCC (KTM-5 zo závodu UKVZ). Tá sa postupne rozšírila do väčšiny električkových prevádzok v celej krajine (avšak už v prvých sériách s veľmi odlišnou skriňou vozidla, ktorá nahradila pôvodnú založenú na električke typu T3).
Aj v Poľsku boli vyrábané električky podľa vzoru ČKD. V roku 1955 boli do Varšavy dodané dva vozy T1, na ich základe potom boli postavené vozy Konstal 13N.
Do miest Československa sa električky T3 prestali dodávať v roku 1976; na východ však vyvážené boli až do konca rokov osemdesiatych. Napriek tomu sa objavovali aj nové "tej trojky" po roku 1976, jednalo sa o exportné prevedení pre Sovietsky zväz (T3SU), ktoré bolo upravené pre českých a slovenských podmienky (T3SUCS). Počas štyridsiatich rokov, kedy sa električky vychádzajúce z PCC vyrábali, získali stopercentný postavenie vo všetkých deviatich električkových prevádzkach v krajine a stali sa synonymom slova električka.
Po troch veľmi známych typoch sa objavila Tatra T4, ktorá sa síce veľmi podobá T3, avšak určená bola hlavne pre export (NDR, SFRJ). Ďalšími nástupcovi boli v podstate už všetky električkové vozne, vyrábané v ČKD - Tatra T5, T6, T7, KT4 a KT8D5, ktoré už ale nemožno počítať medzi vozidlá koncepcie PCC; mali však už modernejšie vozňovú skriňu než pôvodné štyri električky typu T a nedosiahli taký rozšírenia, ako u električiek typov T1 až T3.
Podvozky vozidiel sú okrem typovej rady T1 a KT8 vyrábané ako pre normálne (1435 mm) i zúžený (1000 mm) rozchod koľají. Len typ KT8 je určený len pre normálny rozchod - v 80. rokoch sa počítalo s přerozchodováním električiek v Bratislave av Liberci (kde sa to nakoniec aj podarilo) na normálny rozchod.
Modernizácia[]
Električky prvých typov z koncepcie PCC boli od zhruba 70. rokov modernizované; hlavné zmenou, ktorá sa v týchto vozňoch objavila, bola výmena elektrickej výzbroje, a to buď za odporovú, alebo neskôr tyristorovou. Od 90. rokoch sú tiež vykonávané u električiek T3 veľmi rozsiahlej rekonštrukcie (napr. na typ T3R.P). Kategória: Električky